Niekedy veľa premýšľam nad vzťahmi. Ako keby som nemala čo lepšie na práci. Mnoho ľudí mi zvykne oponovať. Kara, prečo vždy riešiš veci medzi nebom a zemou?
Ja naozaj neviem. Príde to na mňa, rozcitliviem sa a už mi niet pomoci. Nič na tomto svete nedokáže zastaviť žiadnu rozcitlivenú ženskú, a tobôž nie mňa. Ak by to niekto skúsil, a podarilo sa mu to, asi by som mu udelila medailu. Za chrabrosť a odvahu postaviť sa do cesty prívalu sĺz, o ktorých často ani ich pôvodkyňa nevie povedať, prečo vznikli a čo nimi chce manifestovať(Apropos, Matos to skúsil dvakrát. Raz sa mu podarilo rozrevať ma ešte viac. Ale na druhýkrát sa tuším poučil, lebo od úžasu nad jeho reakciou som naozaj prestala plakať a zúfalo som na neho civela s otvorenými očami a ústami, pracovne nazývanými „padla mi sánka“, lebo som nedokázala pochopiť, o čom ten človek hovorí.).
Najčastejšou príčinou ženských hysterických záchvatov sú ako vždy muži. Naozaj mi musia prepáčiť všetci Tomášovia, Petrovia, Janovia, Martinovia a iní –ovia, že som ich všetkých dala do jedného vreca, ale momentálne som nenašla žiadne iné riešenie.
Zvláštne je, že muži sú príčinou našich sĺz hlavne v čase, keď sa s nimi nachádzame vo vzťahu. Zámerne nebudem definovať, v akom, lebo je jedno, akú veľkú mieru záväznosti daný vzťah má, žena ho väčšinou v každom prípade bude brať záväzne, teda minimálne mať prejavy záväzného správania, ako vyžadovať absolútnu vernosť, odovzdanosť, ochotu stáť pri nej v dobrom aj zlom (najlepšie vždy v tom zlom, v dobrom si postojí rada aj sama), ochotu pomôcť, byť v správnom čase na správnom mieste, mať silu zmeniť veci, utrieť slzy, poláskať, vyčariť úsmev.
Na mnoho vecí som zabudla. To vôbec nevadí, každý si aj tak domyslí tie svoje bez ohľadu na to, čo všetko som menovala.
Kvôli mužovi, s ktorým máme vzťah, dokážeme plakať dni a noci. Do varu nás privedú aj absolútne nepodstatné blbosti. Ako že si príliš všímal kamarátovu novú frajerku, príliš dlho jazdil na motorke namiesto toho, aby sa nám venoval, príliš často chodí s kamarátmi na pivo, príliš dlho sa neozval (naposledy dnes ráno a už je večer)... Príliš často je tam to príliš.
Príliš často si všimneme nepodstatné veci a nevidíme tie okaté. Nedokážeme rozlíšiť dobrú vzorku od tej zlej. Každý máme v sebe istý pomer dobra a zla, len škoda, že niektorí majú viac toho zla. A to my vo svojej ženskej naivite nevidíme. Vidíme krásny rám obrazu a nestíhame sa ani pozrieť, aký je ten obraz.
Sama sa neviem rozhodnúť, či pozerám na Matosa ako na rám obrazu, alebo vnímam aj obraz. Neviem ani to, či sa mi takýto obraz páči. Dokonca ani neviem, či by sa mi páčil, keby sa zrazu zmenil a mne by pravidelne nestúpala hladina adrenalínu z jeho prejavov, ale udržiavala by sa na konštantnej úrovni.
Viem iba to, že tento človek ma, či už si to priznám alebo nie, posúva ďalej. A zároveň mi umožňuje uvedomiť si, čo všetko som mala alebo mám v iných ľuďoch a rada by som mala v ňom. A čo všetko v ňom predsa len je, ale ja to nevidím, lebo sa sústredím na nepodstatné veci. Lebo teraz čakám, kedy zavolá a niečo vymyslí. Lebo nezavolám a nevymyslím sama.
Zvláštne je, že je to zatiaľ jediný muž v mojom živote, ktorý ma akoby nechtiac donútil byť nad vecou a byť v pohode. Neviem, či to bol jeho zámer, alebo sa mu to darí nechtiac, ale darí sa mu to. Cítim sa fajn, som vyrovnaná, plná energie, nič pre mňa nie je problém, nezaťažujem sa rozmýšľaním nad možnými katastrofickými scenármi, ktoré prinesie tento nezáväzný nezávažný vzťah....a predsa, som typická ženská... Vyroním jednu – dve slzy, a znova je všetko vporiadku...
Komentáre