Konečne som sa včera stretla s Matosom. Po pár dňoch neozývania sa, čo má vo zvyku (a tvrdí, že nemá problém neozvať sa aj dva týždne), sme sa konečne spojili. Čakala som, že opäť to bude stereotypné ako vždy, rovnaké otázky, rovnaké problémy. Ale zo stereotypu nás vytiahla kamoška so svojou dcérou a neskôr veľmi dobrý kamarát. Myslela som, že Matos neuznáva deti, aspoň tak tvrdí. Prekvapuje ma, že vždy niečo tvrdí, neviem, čo tým chce dosiahnuť, asi aby som mu uverila, alebo aby ma presvedčil o svojich predstavách, ale dúfam, že nie je taký hlúpy, aby si myslel, že mi niečo povie a ja na to naletím, keď vidím, že sa správa inak. Tak teda k deťom. Žiadne nechce mať, ale kamoškinu dcéru zbožňuje. Asi preto, že má 8 rokov a môže sa s ňou pohrať. Teda vlastne on sa môže dosýta vyblázniť. Lebo keď je s ňou, nikto na neho nemôže udivene pozerať, keď jazdí na kolobežke, skáče na trampolíne alebo lozí po preliezkach, prípadne sa bláznivo hojdá na hojdačke. On sa vlastne nehrá, on robí spoločnosť malej a stráži ju. Muži sú veľké deti, niekedy väčšie ako veľké deti.
Kým sa vybláznil s malou, mala som aspoň čas vybaviť si svoje veci na nete, bez toho, aby mi stál za chrbtom a skúmavo pozeral, čo robím a s kým sa kontaktujem, lebo jemu to vlastne vôbec nevadí a my máme spolu iba kamarátsky nezávislý vzťah, ale prečo by nekontroloval a nezisťoval, kto by mu teoreticky mohol chodiť do revíru? Moja odpoveď, že nikto, nie je dostatočná. Vlastne prečo dávam takú odpoveď, keď sme iba kamoši?
Keď už sa schyľovalo k tomu, že znova nastúpi stereotyp našich stretnutí, vybrali sme sa za kamošom. Na kus reči. Ako beží život. Kamoš sa s Matosom chcel porozprávať, tak som trochu pomohla situácii a vyhlásila som, že musím niečo vybaviť na polhodinku. Matoš zaškúlil, pokúsil sa o otázku typu, čo a s kým, ale keď uvidel moje nadšenie, zachvátila ho akási podvedomá depka a už sa nič nepýtal. Snáď to potom predýchal. Neviem, nepýtala som sa. Znova ma iba zarazilo, čo ho to môže trápiť, keď sme nezáväzní kamoši? Jedine žeby sme neboli a on mi to akosi pozabudol povedať. Hups, asi chyba v systéme.
S kamošom si zjavne dobre pokecali. O mne. To vidíte z tých pohľadov, keď sa vrátite. Ale kamoš je vpohode, hrubú podstatu týchto vážnych rozhovorov mi vždy zreferuje. Údajne sa bavili o tom, či spolu chodíme. Matos vyhlásil, že nie. Kamoš nechápal, čo tu teda spolu robíme. Matoš sa nechal počuť, že je lepšie byť kamoš, lebo nechce vzťahom nič pokaziť a takto je to fajn, keď sa vidíme občas, medzitým sa nekontaktujeme a je to tak bez výčitiek a kritizovania toho druhého. Moment, a čo potom tá kontrola, s kým hovorím a s kým idem niečo vybaviť? Alebo žeby som nepostrehla, že on kontroluje mňa a ja nemám právo kontrolovať jeho? Alebo som zase divná? Jááj, áno, zabudla som. Som z Venuše a on je Marťan. Naše planéty sú veľmi ďaleko.
Ešte sme tam nejaký čas zostali. Dobre sme sa bavili, tak čo budeme odchádzať a spadávať do nášho stereotypu? Stáli sme pri aute, oni dvaja rozoberali zážitky z vojny. Pýtali sa, či ma to baví. Jasné, že áno. Samozrejme, nebavilo. Bola hlboká noc a začal padať jemný letný dážď. Zaklonila som sa, aby mi mohli kvapky nerušene dopadať na tvár. Mala som pocit, že aspoň teraz, aspoň chvíľku som nezávislá a slobodná. Zo snívania ma vytrhol ich smiech. Vojak, ktorý nemal cigánku, ani nie je vojak. Stretol som krásnu babu a nevyužil som to, lebo som vtedy mal frajerku, tak som jej chcel ostať verný. Ja som bol ale debil. Znova som zaklonila hlavu. Možno je naozaj lepšie s niekým nechodiť. Jemný dážď nástojčivo dopadal na moju tvár. Mala som chuť milovať sa. Znova ma prerušil hlasný výbuch smiechu. Tá krásna baba mala decko, to si treba dobre rozmyslieť. Čakala ma doma iba v krátkej nočnej košieľke a keď som ju uvidel, zdupkal som.
Aj my sme sa pobrali. Tak ako vždy, zaparkovali sme pred mojím domom. Tak ako vždy mi mal povedať, že treba ísť spať, lebo ráno vstávame do práce. Tak ako vždy sme sa mali baviť o tom, aké filmy rada pozerám a čo počúvam. Tak ako vždy...Opýtal sa ma, ako sa mám. Prvýkrát som u neho postrehla úprimný záujem. Odpovedala som striedmo, nech už to máme za sebou. Dával mi ďalšie otázky, naozaj chcel zistiť, ako sa mám. Keď už som toho začala mať dosť, oznámil mi, že v sobotu, keď pôjde za kamošom, mám ísť s ním aj ja. Prvýkrát v živote povedal niečo, z čoho tak trochu vyznelo, že ma berie do úvahy, že je možno za istých podmienok schopný počítať so mnou.
Kým som sa stihla spamätať, opýtal sa, či mi môže dať pusu na dobrú noc. Milujem to, a zároveň neznášam. Milujem, keď jemne položí ruku na moje prsia a dráždi ma. Milujem, keď ja dráždim jeho a sledujem, ako sa pomaly prestáva ovládať. Neznášam, že sedíme v jeho aute pred mojím domom, nadránom, všetci máme všetkých doma, mám antipatiu voči autu a zabili sme čas debatou o tom, ako sa mám, keď vonku tak nádherne prší...
Komentáre