Neviem, možno to bolo tým, že som znova raz trávila večer v Oriho práci a aj on začal mať pocit, že sme si dosť blízki. Možno to bolo tým, že som cítila podvedomú túžbu byť s Matosom. Možno som mala už dosť dvojdennej samoty. Možno to bolo tak iba preto, lebo to tak malo byť.
Kara, čo keby sme sem zavolali aj Matosa?
Trhlo mnou.
To nemyslíš vážne? Ja sa mám pozývať jeho? Veď sa sem nebol schopný dostaviť, ani keď včera sám chcel, keď zistil, že som tu ja, a ty si myslíš, že teraz príde, lebo sa rozplynie od šťastia, že som ho pozvala?
Aj tak som len slabá ženská, podľahla som a znížila sa natoľko, aby som v tej sms ešte aj bola milá.
Nemal záujem.
Teda mal, o mňa. Oriho som si mohla odpustiť.
Skúsila som byť neutrálna a pozvala som ho na fernet k nám do podniku. Jediná podmienka bola vyzdvihnúť ma z Oriho práce. To sa mu asi zdalo neškodné, lebo prekvapivo rýchlo súhlasil.
Zdalo sa mi nepotrebné pripravovať sa na jeho príchod. Doteraz vždy realita úplne predčila prípravu. Rozhodla som sa nechať to na náhodu.
Náhoda je strašný blbec. Ale ešte väčší je povaha nás, rýb.
V momente, ako sa zjavil vo dverách, vošla do mňa nevysvetliteľná zlosť. Za všetko to otrasné správanie a problémy, ktoré spôsobuje. Vlastne ani neviem, prečo som bola až taká zlá. Asi sa to vo mne za tie mesiace nazbieralo. Zjavne som k nemu nemienila byť ani trošku ohľaduplná a ústretová. Sucho som ho pozdravila a opýtala sa, ako sa má. Začal svoju obvyklú tirádu o veľkom množstve práce, nestíhaní a nepochopení ostatnými rovnako žijúcimi pracujúcimi ľuďmi. Bla, bla, bla... vybavila sa mi situácia, ako mi Ori opisoval moje prednášky na hodine slovenčiny. Údajne ju tak neznášal, že ma vydržal počúvať desať minút a po tomto časovom limite sa moje logicky znejúce vety, plné otrasného feminizmu a afektu, začali meniť na bla, bla, bla. Usmiala som sa pri tejto predstave. Matos to zaregistroval a vyhodnotil ako výsmech jeho práce. Neprotestovala som. Zdalo sa mi vhodné zmeniť túto nepochopenú situáciu a pozvať ho na cigaretu.
Konečne sa uvoľnil. Pochopil, že asi nie všetko myslím zle a začal normálne komunikovať. Aspoň na chvíľu. Veľmi sme si neužili samoty, lebo Ori chcel byť pri tom, keď sa pohádame a pobijeme, ale akosi mu to nevyšlo. Asi tajne dúfal, že konečne pustím Matosa z hlavy. Nie kvôli sebe, ale kvôli mne samej. Ako hovorí, moja zlatá, je to pre tvoje dobro. Ja osobne by som sa s Matosom nepúšťal do vzťahu. Tomu stopercentne verím. Ani Matos by sa nepustil do vzťahu s Orim. Je predsa normálny.
Komentáre