Ráno som len s obrovským premáhaním vyliezla z postele. Ponocovanie s Matosom nie je vždy výhodné. Ja, na rozdiel od neho, musím ráno skoro vstať do práce. On si pokojne spí, niekedy aj do obeda. Svoj čas si predsa organizuje sám, nie ako my všetci „nenormálni“, ktorí chodíme do práce každý deň na 7,5 hodiny. Naša chyba, že sme si to nezariadili inak.
Jediné, čo ma držalo pri živote, bol fakt, že sa konečne porozprávam s mojou najlepšou priateľkou. Momentálne je na pár mesiacov v zahraničí. Je pre mňa ako sestra a to človeka proste občas chytí svetabôľ a potrebuje svoju sestru. Ale doprajem jej to, veď už aj tak pre mňa urobila viac než dosť. To skôr ona musí znášať moje náladičky a výbuchy hnevu.
Plánovala som v práci zostať dlhšie, aby som si s ňou mohla pokecať cez skype a konečne niekomu zavesiť na nos najnovšie problémy s Matosom. Konečne som sa jej dočkala. Ani som nevedela, kde začať a keď už som sa rozbehla, zavalila som ju kopou nesúvislých myšlienok, udalostí a problémov. Všetko o jednej téme. Asi ani nečakala iné odo mňa, natoľko ma už pozná. A scenár sa opakuje. Každé leto, práve vtedy, keď je preč, začnem mať problémy s mužmi. Aj minulý rok. Ale to nebol Matos. Je to asi jedno, tiež to bol Marťan a prestali sme rozumieť reči našich kmeňov. Je to fakt jedno. Zásada starej mamy platí dodnes – nikdy príliš nespomínaj bývalé vzťahy. Povedala som veľa?
Nati ma trpezlivo vypočula až do konca. Moja zlatá malá sestrička, tvoja božská trpezlivosť sa ti dúfam raz vráti, lebo vydržať so mnou nie je sranda.
Môj smrteľne vážny výlev o Matosovi prerušila sms. Človek čaká všeličo. Od servisnej správy, upozornenia, že sa blíži dátum splatnosti vašej faktúry po nečakanú správu o tom, že sa vašej kolegyni narodil syn, 3,50 kg, 52 cm a strašne sa na vás teší. Ale čaká niekto niečo od Matosa, ktorý nemá problém aj dva týždne sa neozvať a s ktorým ste boli včera? Alebo ja už neviem počítať? Od včera do dnes sú to dva týždne. Bože, ten čas ale letí. Takto sa ani nenazdám, a z dobre urobenej tridsiatky bude dobrá štyridsiatka. Urobená.
Ahoj, dnes mám náhodou čas, keď nie si moc unavená, mohol by som prísť pre teba.
Matos? A takýmto tónom? To sa mi snáď sníva. Začala som si myslieť, že mu nebodaj prospel včerajší rozhovor s Orim, ktorý asi do neho za 20 minút natlačil najzákladnejšie zásady komunikácie v bežnom vzťahu.
S ilúziou nádherného večera, ktorý ma čaká, som vybehla z práce a ponáhľala sa k parkovisku, kde ma už čakal Matos. Vyzeral veľmi dobre. S hrôzou som si uvedomila, že teraz by stál za hriech. Niežeby predtým nestál, teda za ten hriech, ale niekedy človeka pochytí taká zúfalá túžba. Každého nás to chytá v rôznych časoch a intervaloch.
Nasadla som, usmial sa na mňa, ponúkol ma cigaretou a práve, keď sa nakláňal, aby ma pobozkal a ja som privierala oči a dvíhala ruku, aby som sa mu prehrabala vo vlasoch, niekto nástojčivo zatrúbil. Samozrejme, Matos zase raz stál tak, aby všetci účastníci cestnej premávky mohli nerušene prejsť...Závan sladkého bozku sa rozplynul a ovial ma závan práve zapálenej cigarety. Aj to je pre mňa pôžitok, škoda, že trvá tak krátko. Teraz mi zostal aspoň ten.
Počas cesty autom som si dovolila trúfalú otázku. Ako je vôbec možné, že máš dnes voľno?
Zrušil som skúšku kapely a spravíme si program.
Úžasné, až takýto pokrok? Ten sa fakt zmenil!
Vieš, dnes je taký fajn deň, ani mi nevolalo tak veľa ľudí, tak mi práca išla vpohode, som rád.
Fajn, konečne nejaký pozitívny komentár. Stále iba počúvam, ako má toho veľa a nevieme ho nikto pochopiť, že také množstvo práce človeka vyčerpáva. Mrzí ma, že nikdy sa nebavíme o mojom množstve práce, ale asi som fakt len obyčajná baba s obyčajnou prácou od do, takže jej nemôžem mať nad hlavu.
Z myšlienok ma vytrhol telefón. Matos ho zdvihol so zvláštnym výrazom v tvári. Zboku som ho pozorovala. Bol to nejaký kamarát, ktorý sa nástojčivo chcel stretnúť, lebo Matos mu už dávno mal čosi vrátiť. Matos ho ubezpečil, že všetko bude, ale teraz v žiadnom prípade nemá čas, pretože má čosi dôležité. Pousmiala som sa. Časy sa menia? Odsúva prácu na bok a chvíľu som to dôležitejšie ja? Pohodlne som sa zviezla na sedadle a sledovala cestu. Vychutnávala som si jeho prítomnosť a zrazu mi bolo veľmi fajn. Zaregistrovala som poslednú vetu – dobre teda, ale kým som si ju stihla uvedomiť, Matos mi šetrne oznámil, že toto naozaj bude musieť ísť vybaviť, ale je to len chvilinka a zatiaľ sa ja môžem doma prezliecť a pôjdeme sa kolobežkovať s kamoškinou dcérou. Potom má pre mňa špeciálny program. Tvárila som sa vážne, ale pri slovách špeciálny program mi trhlo kútikmi úst. Vždy vie, čím ma dostať.
Pred domom ma vysadil, venoval mi veľmi dlhý, vášnivý a pohoršenie okoloidúcich vzbudzujúci bozk.
Udalosti sa zbehli rýchlo. Čo na tom, v akom poradí a prečo.
Prezliekla som sa, starostlivo vybrala spodnú bielizeň a oblečenie, ktoré má rád. Nechcela som čakať doma, tak som odišla, s malou sme sa kolobežkovali, počúvala som jej nadšené štebotanie, tešila sa, že príde Matos. Kolobežkovali sme sa hodinu. Nervózne som pozerala na mobil. Kolobežkovali sme sa dve hodiny. Nervozita začala stúpať. Zapálila som si cigaretu. Kolobežkovali sme sa dve a pol hodiny, v hlave mi hučalo, hypnotizovala som mobil a v duchu nadávala, kto tento úžasný vynález vytvoril.
Zapípala sms.
Odložme to na sobotu.
Prosím? Čo odložiť? Prečo až na sobotu?
Ozvalo sa staré známe – Chcel som nájsť, záchranný pás, ktorý udrží nás...
Nechala som odohrať refrén a zdvihla.
Nervózny hlas na druhej strane mi oznámil, že situácia sa zmenila, musí byť s kamarátmi a špeciálny program sa bude konať v sobotu.
Špeciálny program mi už bol dosť jedno.
Snáď by bolo dobré, dať vedieť skôr, aby sme nečakali. Argument, že dve a pol hodiny čakania na niekoho, kto sa mal iba otočiť a vrátiť, sú trošku veľa, neuspel. Argument, že máme tie malé odporné prístroje, ktoré dokážu rýchly presun informácie z miesta Matos na miesto Kara, neuspel. Argument, že...Boli by aj iné argumenty, ale nezdali sa mi logické. Možno tie by boli uspeli.
Do telefonického rozhovoru sa zamiešala malá, ktorá sa Matosa opýtala, či naozaj nepríde.
Prestala sa mi páčiť farba jeho hlasu.
Spamätal sa a netrúfol si vybehnúť na dieťa.
Zavolám ti o 5 minút.
Preventívne som čakala 15.
Skúsenosť.
Zavolal o pol hodinu.
Čo vlastne odo mňa stále chceš?
Stále? V podstate nikdy, iba teraz. Lebo som akosi nepochopila, čo sa deje.
V prudkom rozhorčení, ktoré veľmi nápadne pripomínalo amok a prejavovalo sa absolútnym chaosom v jeho prejave a krikom, mi dal na vedomie, že nikto nechápe, aký je prepracovaný a stále niekto od neho niečo chce. A on už má všetkého dosť, už nevládze a nevie, ako ďalej.
O 5 minút odchádzam k moru. Ozvem sa.
Keby som nesedela, asi spadnem!
Dotelefonovali sme a ja som bez výrazu pozerala pred seba.
Teta Kara, asi budeš chcieť papierové vreckovky, však?
Úplne som na malú zabudla...
Nie, moja, nie vreckovky.
Cigaretu.
Zapípala sms.
Prepáč, nehnevaj sa, všetko sa udialo tak rýchlo. Alebo ja som moc pomalý. Už som na hranici. Maj sa krásne, budem na teba myslieť.
Komentáre