Matoša som nevidela takmer pol roka. Zhrozila som sa, keď som si to jedného dňa uvedomila. Čas utekal a my sme sa najprv asi mesiac nerozprávali. Bolo to potom, ako si s hrôzou uvedomil, že to, čo sa mu preháňa hlavou a telom, bude asi láska. Keď mu to pomaly došlo a aj pár priateľov pred ním vyslovilo domnienku, že vyzerá ako zaľúbený, nevedno, či od hanby alebo od zúfalstva nad svojou neschopnosťou zvládnuť túto situáciu, sa rozhodol náš vzťah, bohatý na dobrodružstvo s nadpriemernou koncentráciou adrenalínu na meter telesný, ukončiť. Aby však ostal verný svojej povesti, ktorá sa pomaly začínala ujímať medzi mojimi priateľmi, použil na svoj zbabelý ťah veľmi neobvyklý prostriedok. Internet. A až vtedy som pochopila ja, že pokec je naozaj neobmedzený priestor na riešenie čohokoľvek s kýmkoľvek. Celkom som sa potešila, že mi od neho prišla pošta, asi už konečne pochopil, ako sa správa. Otvorila som ju a po pár riadkoch ma oblial studený pot a mala som pocit, že sa prepadám niekam do neznáma. Dozvedela som sa pohľad z druhej strany. Ten môj bol jasný. Človek v kríze, ktorý to trochu preháňa s prostriedkami na utíšenie osobného trápenia, ale nevidí a nechce vidieť, že tým nebližuje len sebe, ale aj iným. A tak bez toho, aby rozlišoval, čo robí, nakričí na mňa za to, že som v práci o piatej, keď sme sa dohodli na stretnutí o siedmej. Dodnes som nepochopila ten jeho skrat. Neviem, prečo kričal, ani prečo nepochopil moju obranu, ani to, prečo tento hlúpy incident považoval za koniec nášho vzťahu. Vlastne, mala som vedieť. Začala som čítať... No dobre, pamätáš sa, ako sme boli spolu naposledy? V ten deň som prišiel o kšeft, ale o to nejde, to si nemohla vedieť. Riskoval som vodičák, aby sme boli spolu (už to nikdy neurobím). Jediné, čo ťa zaujímalo, bolo, ako mi dať najavo, že nemám po tebe kričať a ešte, ako sa vyhovoriť, že si indisponovaná, aj keď si nebola. Všetko toto ti nevyčítam, pretože citom nerozkážeš. Mám pocit, že ti o mňa nejde. Ale len o to, aby si ma mala... Myslím, že sme zažili letnú lásku, ktorú sme natiahli na dlhšie, čo je vlastne super. Nie som bohužiaľ ten typ, čo robí ženám zle, aby si získal ich rešpekt. Vždy ťa budem mať rád. Možno si budeš myslieť, že som ťa iba využil, ale to je pre mňa iba škoda reči. Možno sa všetko zmení a my sa stretneme pri nejakej skvelej situácii, ale najprv musíme ísť každý svojou cestou...
Neverila som vlastným očiam a snažila som sa pochopiť. Ale v tom šoku som ani nemala šancu. Jediné, čo mi napadlo, bolo zdvihnúť telefón a chcieť si to vysvetliť. Nemal však záujem. A tak prešli dlhé týždne a mesiace. Postupne ma to prešlo. Aspoň natoľko, že som celé dni a noci nemala v hlave iba tú jedinú myšlienku. Ale podvedome som prestala chodiť na pokec a vyblokovala som všetkých, ktorí by s ním mohli nejakým spôsobom súvisieť. Občas sa ku mne dostávali správy, aký je veľmi nešťastný, že to urobil a ako zúfalo sa snaží niečo s tým urobiť. Ja som však nič z toho nevidela. Tajne som možno trošku dúfala, že by to snáď nemyslel až takto, ale zdalo sa, že áno. Ani neviem, či som ho nenávidela, alebo sa môj cit prehlboval. Prestala som to skúmať. Prestala som si všímať seba a svoje vnútro. Všetko ma hnevalo, každý bol podľa mňa iba otravný a všetko, čím sa ma ostatní snažili zamestnať, aby som ako – tak začala aspoň vnímať milé veci okolo, som obvykle označovala za kokotiny.
Komentáre